Od vyprofilovanie sa človeka ako bytosti vnímajúcej a uvedomujúcej si seba samého zaberá snaha o definovanie a úpravu interakcií medzi jednotlivými príslušníkmi druhu jedno z kľúčových miest v nazeraní človeka na seba samého.
Tieto úvahy sú veľmi dôležité aj z pohľadu tvorby štruktúrovaných a hierarchizovyných spoločenstiev druhu Homo Sapiens, pretože v nich jedinec prežíva prakticky celú biologicky mu vymedzenú dobu existencie.
Už od prvopočiatkov vznikali a kodifikovali sa súbory noriem, ktoré definujeme ako právo. Tieto boli rozličným spôsobom modifikované podľa potrieb spoločnosti ale najmä na základe partikulárnych záujmov zákonodarcu, čo bol primárny defekt a impulz pre hľadanie inovácií. V priebehu dejín je tak zrejmá tendencia o takú úpravu, ktorá by maximalizoval primárny atribút rovnosti všetkých príslušníkov druhu.
Snaha o nivelizáciu je badateľná už v prácach antických autorov; pre súčasný stav sú ale kľúčové práce stredovekých autorov (Russeau, Voltaire, Kant a p. ) a najmä dokumenty Bill of Right, Habeas Corpus Act či francúzska Deklarácia práv človeka a občana, ktoré vyvolali tlak na jestvujúci stav a systém a vytvorili ideový rámec na zásadné zmeny v konštituovaní sociálnych väzieb a spoločenských štruktúr tvorených človekom. Tieto vyústili až do súčasne prijímaných textov (plurál je na mieste z dôvodu odchylných ustanovení od prípadu k prípadu) známych ako základné ľudské práva a slobody.
Ľudské práva vznikli z potreby mať k dispozícii účinný nástroj na ochranu individuálnej slobody jedinca pred akoukoľvek formou moci, útlaku a neslobody; zároveň mali ambíciu pochopiť a objasniť fungovanie moci samotnej. Tento cieľ sa súčasným zneniam doposiaľ naplniť nepodarilo z dôvodu nepochopenia kauzuality procesov a dejov ale najmä prijímania nepovinného subjektu štát ako hlavného hýbateľa a objektívne existujúcej reality.
V súčasnosti sme svedkami opačného trendu, keď sú markantné silnejúce snahy o zakomponovanie nových ustanovení (tzv. práva tretej generácie), ktoré majú za cieľ posilniť mocenské štruktúry a kompetencie štátu na úkor práv jedinca v snahe dostať ho opäť do maximálne ujarmujúceho a závislého postavenia. Charakteristickou črtou týchto ustanovení ja absolútna strata apolitičnosti; dané ustanovenia sú výsostne ľavicové.
Dlhodobá prax ukázala, že texty označované ako ľudské práva súčasnému stavu poznania a spoločenského bytia už nevyhovujú; zároveň neposkytujú priestor na riešenie opakujúcich sa problémov, čo prirodzený dôsledok limity ľudského poznania, spoločenského vývoja a aproximácie k (pravdepodobne) nekonečnej sume nových poznatkov a to vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti.
Bazálny defekt je predstava implicitne vnímaného subjektu terminologicky označovaného ako štát, kde sú práva jedinca vnímané ako dôsledok existencie štátu a štát je definovaný ako ich jediný garant. Tento koncept nesprávne predpokladá objektívnu a od ľudskej vôle nezávislú a trvale existujúcu entitu štát, ktorej je jedinec podriadený.
Racionálny pohľad vníma len objektívnu a nezávislú existenciu človeka; štát je len subjektívna predstava, objektívne neexistujúce abstrakcia podmienená vyššou nervovou činnosťou a myšlienkovými procesmi druhu Homo Sapiens. Existujúci stav je mentálna projekcia pochodov odohrávajúcich sa v mysli človeka a nemá žiadne racionálne jadro.
Ľudské práva sú prírodný zákon o analogický zákonom matematiky, fyziky či iných prírodných vied. Ľudské práva je možné len objaviť a popísať, nie je možné rozhodovať o ich existencii či pravdivosti.
Ľudské práva sú axióma.
Súčasné texty, ktoré sú mylne chápané ako základné práva a slobody, sú v skutočnosti práva občianske vo všetkej svojej obmedzenosti a tendenčnosti. Tento rozdiel je fundamentálny, kým ľudské práva sú práva každej ľudskej bytosti implicitne, občianske práva sú viazané na členstvo v skupine označovanej ako štát, vyjadrujú subjektívny pohľad na spôsoby a formy koexistencie, sú tendenčné a reprezentujú súčasné nedokonalé a prekonané predstavy. V tomto koncepte je definovaná aj táto analýza.
Za základ bol vybratý text tu, z vyššie uvedených dôvodov je to úplne nepodstatné pretože chybné sú všetky textové znenie.
Preambula – explicitne vyjadruje existenciu štátu (štátov)
Čl. 1 až 7 sú s výhradami v poriadku.
Čl. 8 „mať právo na zákonnú ochranu“ – táto formulácia sa v rôznych obmenách vyskytuje v textoch pravidelne a neustále podsúva názor o objektívnej a od ľudskej vôle nezávislej a človeku nadradenej forme štát.
Čl. 10 – súd je inštitút zriadený štátom; nikto nie je povinný združovať sa do formy štát a ani žiadnej inej a teda nespadá imperatívne pod jurisdikciu žiadneho súdu. Analogicky články 9 až 14.
Čl. 15 – veľmi dôležitý moment. Právo na štátnu príslušnosť nie je povinnosť. Druhý odsek – každý môže byť zbavený štátnej príslušnosti. Štát je forma združovania sa ľudí na základe slobodného rozhodnutia. Pokiaľ by nebolo možné pozbaviť nikoho kohokoľvek štátneho občianstva (teda členstva v skupine), bolo by to porušenie práva protistrany slobodne sa rozhodnúť či bude alebo nebude združený s kýmkoľvek. Členstvo v štáte nie je imperatívne.
Čl. 16 až 20 – v poriadku s výhradami.
Čl. 21 – prvé 3 odseky sú priame vyjadrenie názoru o objektívnej existencii štátu. Štvrtý navyše s defektom preferovania parlamentarizmu vo forme správy združenia štát; jedná sa o protekcionizmus. Členovia skupiny štát môžu správu spoločných záležitostí riešiť ľubovoľným usporiadaním.
Čl. 22 až 25 – typické občianske právo. Pokiaľ jedinec nie je s inými združený do nejakej formy (napríklad štát), nemá si u koho dané nároky uplatňovať.
Čl. 26 – opäť občianske právo. Vzdelanie je forma prevodu duševného vlastníctva. Nárokovateľnosť predpokladá existenciu štátu alebo inej formy spoločenskej a vlastníctva.Čl. 27 – detto.
Čl.28 – Garantom korektného usporiadania je každý jedinec a jeho uvedomenie si svojich základných práv. Forma usporiadania je výlučne na dohode zmluvných strán.
Čl. 29 – povinnosti voči spoločnosti a obmedzenia z toho vyplývajúce predpokladajú členstvo v spoločnosti; opäť občianske právo. Opäť neskrývané podsúvanie idei o implicitnej, od človeka nezávislej existencii štátu; nesprávny a prežitý fenomén „štát je“
Čl. 30 – je ako jediný správny.
Znenie ľudských práv oprostené od vyššie uvedených chýb je tu.